Mgr. Nicol Rubá Vošmíková RUBART

Mgr. Nicol Rubá Vošmíková RUBART je profesionálna sochárka a tvorkyňa objektových inštalácií. Je uznávaná Ministerstvom kultúry Českej republiky, držiteľka ocenenia Attestato di Merito Premio Artista d’Europa, trojnásobná finalistka prestížnej súťaže Curatone.art v Berlíne a inovátorka vlastných umeleckých techník, ktoré zjednotila pod názvom Saphea Phenomenal Spatial. Chránená notársky aj prostredníctvom blockchainu Bitcoin / Ethereum, rovnako ako každé jej dielo je vybavené NFT a na predaj aj v digitálnej podobe. V jej silnom kurátorskom portfóliu nechýba výber do múzeí MUST či MAXXI, umiestnenie medzi top 40 z viac ako 1 100 účastníkov na prestížnej súťaži súčasného umenia v Benátkach, kde mala okrem iného jednu zo svojich prvých výstav a prešla prísnymi medzinárodnými výberovými konaniami. Počet jej výstav za pouhých 6 mesiacov jej profesionálnej kariéry presahuje 25; opakovane ju vyberajú porotcovia Janovského bienále, laureáti ceny Leonarda D. Vinciho či držitelia ocenenia Red Dot Award. Jeju uznanie podporuje aj fakt, že má na konte viac ako 20 publikácií s ISSN/ISBN. Nicol nepoužíva metafory, neprezentuje sa jazykom, ktorým by v iných situáciách neovládala, a nerozdeľuje pracovnú a osobnú sféru. Od detstva som počítala hviezdy, čítala som egyptské hieroglyfy a moje vzdelanie je v súlade s architektúrou, môj mozog s právnou disciplínou, ale moje ruky hovoria jazykom, ktorý sa z kníh nenaučíte. Tvorím v bode, kde končí logika a začína transformácia. Som nositeľkou rodinného dedičstva mien, ktoré postavili pamätníky a dali tvár novej Ostrave. Teraz stovky hodín budujem pamätníky na plátnach. Pamätníky, ktoré sa ťažko opisujú slovami, visia na jedinom klinci a vážia menej ako mačka. Tieto štruktúry som začala vytvárať z miest, kam sa ostatní boja len tak nazrieť, a vedela som, že buď si zvolím mať svoje veci, zázemie, ale stratím samú seba, alebo samú seba, ale stratím všetko. Môj život sa otriasal v základoch a tým najtemnejším nociam som čelila sama, lebo všetci, ktorým som dôverovala, zmizli. Ale svet je plný ľudí, ktorí sa ponižujú pre pohodlie druhých, a ja som v miestnostiach bez kľúča objavila svoje štruktúry; neplakala som, neutierala som si krv, prehlbovala som niečo, čo mi ako jediné už nikto nikdy nemôže vziať. Ja a moja sučka Millie. Moja najprísnejšia kurátorka, moja „W. mama“. Možno práve preto sa rozpad stal kľúčovým pre moju tvorbu, učím sa pomenovať množstvo vecí, nikdy som netúžila byť umelkyňou, a tak som zistila, kto je kurátor, asi niekedy vo februári/marci.